Podkova
Avalon v kľude pokračoval po kamenitej lesnej ceste, zatiaľ čo ja som si nedala pokoj a neustále kontrolovala okolie. Dnešok bol zvláštny. Už som spoza stromu videla na lúku, ale niečo ma rozrušilo. Cinknutie. Bez váhania som zosadla, kontrolovala okolie a uvidela kúsok za Avalonom lesklý, strieborný klinec. "Je to len klinec…" uistila som sa a vysadla zpäť do sedla môjho araba. Vlhký, studený vzduch nám vial do tvárí a z mokrých stromov na nás padali kvapky vody.
Prešli sme na koniec cesty a Vyšli jsme na bahnitú lúku. Pohnala som koňa do klusu a už jsme zdolávali podmáčený terén. Ozval sa divný zvuk, a keď Avalon zakopol, ocitla som sa po členky v bahne. O kus ďalej za ním ležala v hlbokom otlačku Avalonovho kopyta, strieborná podkova. Za chvíľu už sa hojdala za páskou Avalonovho poprsáku ktorý držal sedlo dostatočne vpredu a my sme išli ďalej.
"Už budeme doma." pobídla som Avalona a zadívala sa k budove stajní. Z diaľky nám už mávala moja kamarátka Anna, ktorá znudene čistila výbehové deky, školských koní. Na chvíľu som zatúžila byť už doma, prezliecť sa z mokrého, špinavého oblečenia a napiť sa horúceho čaju. Takmer bezmyšlienkovito som pobádala Avalona ale on miesto klusu vycválal splašene dopredu. "Prečo nie?" usmiala som sa a nechala ho cválať, Cval som inokedy milovala. Avalonova dlhá, krémová hriva viala v studenom vetre. Tešila som sa z rýchlej jazdy a stále som koňa viac a viac poháňala. ale potom, som ucítila šklbnutie a počula zvuk, pri ktorom tuhla krv v žilách. Niekoľko násobné puknutie. Okamžite začal brzdiť. Ale nestačil zastaviť a už sme sa rútili k zemi. Vnímala som každý jeho pohyb, ako v spomalenom zábere. Nahlas a bolestivo zaerdžal. Ten prenikavý zvuk, sa mi ozýval v ušiach silno a nekonečne dlho. Dlhá bledá hriva mi ešte chvíľu viala vo výhľade a potom dopadla na zmáčanú zem. Kútikom oka som zahliadla Annu, ako odhadzuje deku a rozbieha sa k nám. Avalon prudko narazil celým telom o premočenú zem a zostal ležať na boku.
Iba som tam nehybne ležala, pod ním ako v tranze. Ani som sa nepohla. Anna pribehla, niečo mrmlala a rýchlo ma vytiahla spod ležiaceho koňa. Šklbal sebou, tiež bol v šoku. Zdvíhal hlavu, ale telo zdvihnúť nedokázal. Celý sa triasol. Doplazila som sa k hlave a rýchlo ho začala ukľudňovať. "Bude to dobré, všetko sa spraví…“ utešovala som ho ticho. Celý sa potil, bol horúci, rýchlo a nepravidelne dýchal. Prednú nohu mal opuchnutú a položenú v čudnom uhle. Anna medzitým rozopla podbrušník, kruto strhla sedlo a odhodila ho do trávy. "Zavolám trénerke." povedala vydeseným hlasom a so slzami v očiach odbehla o kúsok ďalej. Začala som rozopínať remienky uzdečky. Ruky sa mi triasli od napätia, ale po chvíli snaženia, som ju celú pretiahla cez Avalonovu veľkú hlavu. Podkova. Inokedy lesklá, strieborná podkova, teraz ležala v bahne, vedľa uzdečky. Hladila som koňa po krku a stále niečo šepkala. Posledné čo som videla, bolo Avalonovo čierne oko. Topila som sa v temnote jeho očí. Strácali svoju divokú iskru. Po chvíli v hĺbke čiernych očí niečo zmizlo a upierali sa na mňa prázdne a bezvýrazné. Tempova veľká hlava so zadunením dopadla na zem a kôň sa už nehýbal. Potom som naposledy pohladila jeho horúcu šiju a padla vedľa neho do bahna.
Prebudila som sa až v nemocnici. Ležala som v bielej izbe. V tvrdej kovovej posteli prikrytá bielou dekou. Trochu som sa rozpozerala. Na konci postele sedela mama. Pozerala do telefónu a zúrivo písala SMS-ku. Vedľa nej, sedela Anna v kockovanej košeli a špinavých rajtkách. Po bledej tvári jej stekali slzy a v ruke držala pre mňa veľmi známy predmet. "Je po všetkom. " povedala, keď videla môj prekvapený výraz."Tá noha bola zlomená na dvakrát." hlas sa jej lámal a slzy sa jej hrnuli do očí. "Už mu nikto nemohol pomôct. „Prepáč." podala mi podkovu a stiahla ruky k tvári a potichu vzlykala. Podkovu, ktorá ma mala varovať. Podkovu, vďaka ktorej som stratila Avalona, najlepšieho koňa, na ktorom som kedy sedela. Keby som šľapala v bahne vedľa neho, až ku stajniam, mohol byť teraz vo svojom boxe, živý a zdravý. Ale ja som len sebecky išla ďalej.
